Tobias > Máme doma škôlkara!

Tak to máme všetci za sebou! Prvý deň v škôlke. Možno povedať, že úspešný, hoci bez zopár slziček sa nezaobišiel. Škôlka sa u nás začala tento rok skloňovať najprv len tak mimochodom, pretože nech to znie akokoľvek zvláštne, mňa to s deťmi naozaj baví. Vymýšľať im program, aktivity, hrať sa s nimi, rozvíjať ich schopnosti a vidieť ich pri tom každý deň. Často však chodíme do materského centra jednej blízkej škôlky, kde to obe moje deti zbožňujú, a tak sme si na jar vraveli, že skúsime zápis a možno motyka vystrelí. No, nevystrelila. Už pri zápise nám povedali, že detí je neúrekom a nemáme si teda robiť zbytočnú nádej, že by sa pre októbrové dieťa našlo miesto. Zvažovali sme iné alternatívy vrátane lesných, lesoparkových, Montessori a iných, ktoré však stroskotali najmä na vzdialenosti. Polhodinová cesta navyše ráno je ozaj priveľa, najmä keď ste vďační za každú minútu, aby ste prišli (aspoň relatívne) včas. Na začiatku leta sme našli alternatívu v podobe detskej skupiny, ktorá sa nám pozdávala – boli sme aj na Dni otvorených dverí, všetko super. Akurát to stále nebolo “to pravé orechové”, a predstava platenia nie síce extrémnej ale aj tak významnej sumy mesačne, keď ani nevieme či by sa mu páčilo a či nebude viac doma chorý než v škôlke sa nám úplne nepozdávala. No čo sa nestalo – Tobias ostal navnadený a sám sa začal vypytovať, kedy pôjde už do tej škôlky. Keď sme okolo akejkoľvek šli, utekal k bráne a nadšene sledoval deti – pretože tie sú jeho hlavnou motiváciou. Napriek svojej introvertnej povahe ho začali konečne zaujímať natoľko, že sa prihovára (aj cudzím!) a pokúša sa pridať sa k ich hrám. Preto, keď sa mi týždeň dozadu ozvali z jednej zo škôlok, kam sme sa hlásili (nie teda z tej “našej”, ale čo sme mali ako druhú v poradí) ozvala riaditeľka s tým, že majú pre Tobiho miesto, bola som z toho trochu zarazená a nepripravená. No nie je to nejaké znamenie? Že celé leto zvažujeme čo a ako a potom toto? Tak sme sa rozhodli dať škôlkarskemu životu zelenú – alebo aspoň oranžovú. Taká malá skúška.

Toto je škôlkarsky styling!

Ranná cesta do škôlky prebehla super, Tobias sa tešil a rozprávali sme sa o tom aký bude mať prvý deň. V triede sa rýchlo poobzeral, vrhol sa na autíčka a popri tom ako som ja vybavovala papierovačky a posledné (uisťujúce) dotazy na učiteľky, hral sa na koberci. Dokonca aj rozlúčenie a pusa, ešte stále v dobrej nálade. Pri odchádzaní ale vyšiel za mnou a s malými slzičkami mi vravel, že chce ísť radšej domov. Na učiteľke som videla, že ma tam nečakala, asi som mala po zatvorení dverí nabrať šprint až k bráne, neviem? Každopádne, svojho syna som vzala do náruče, upokojila ho a rozlúčili sme sa možno v mierne smutnej ale neslzavej nálade. Už táto situácia bola pre mňa nová, pretože Tobi je zvyknutý tráviť čas sám (samozrejme doteraz len s blízkou rodinou) a nikdy mu to nerobilo problém. Nikdy čo si pamätám som ho neopúšťala s vytrácaním sa či bez rozlúčky, a to ani na viac dní. Doobedie som preto bola ako na tŕní, premýšľala o tom ako sa má a odpočítavala minúty do poludnia. Timon musel vycítiť zmenu rovnako, celý čas ma ťahal ma ku dverám a chcel ísť von. Chvíľu sedel medzi autíčkami v Tobiho izbe a vyzeral, že premýšľa ako sa s nimi má bez brata hrať? V škôlke sme sa objavili hádam medzi prvými a Tobias keď nás zbadal, prepukol v obrovský plač. Učiteľky boli jeho momentálnou reakciou prekvapené a uistili ma, že sa mu slzičky na tvári po mojom odchode síce objavili, ale len na malú chvíľu. Ja si myslím, že to bol hlavne pretlak emócií a čiastočne aj slzy radosti z toho, že nás znovu vidí. Pretože už o minútu v šatni som sa od veselého potomka dozvedela čo všetko robil, zjedol aj nezjedol a neskôr aj detaily o tom ako sa chválil pani učiteľke obrázkami na novom spodnom prádle, keď spolu boli cikať :D Z tohoto a aj z jeho príbehov z dneška usudzujem, že mu v škôlke bolo dobre. Ostatne, sám vyhlasuje, že zajtra pôjde znovu a už teraz sa teší.Moje pocity sú ešte zmiešané – som rada, že to zvládol a že má chuť skúsiť to zas. Doma sme sa dohodli, že pokým tam bude chcieť sám byť, necháme ho. Prehovárať ho ale neplánujeme a ani neuznávame metódu v štýle: “Veď si poplače a zvykne si, všetky deti to tak majú, hlavne mu neustupujte!” Ja som aj tak doma s krpatým, takže škôlka nie je povinná. Na druhú stranu takto budem môcť viac času venovať Timonovi a dopriať mu luxus mať mňa (a všetky hračky!) len pre seba. Tak nám držte palce, nech si všetci zvykneme :) Mne aj tie tri doobedia bude vlastne chýbať…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s