Nechytať, hryziem!

Predstavte si situáciu. Malý chlapec cestuje električkou so svojou mamou a menším súrodencom v kočíku. Na sedadle chvíľu sedí, chvíľu kľačí, podľa toho či je niečo zaujímavé na ulici – má rád ten pohyblivý svet za oknom. Celú cestu však myslí ešte na jednu vec – ide o tú istú vec, na ktorú myslí vždy, keď ide touto peknou novou električkou. Teší sa na chvíľu pred vystupovaním, keď mamina povie: “Prosím ťa, môžeš mi otvoriť dvere?”. Vtedy nastane jeho čas –  čas stlačenia malého čarovného tlačítka, ku ktorému mu celú cestu uteká pohľad. Prekonáva túžbu dotknúť sa ho, vidieť ako sa zelené svetielko rozsvieti a dvere sa vďaka nemu otvoria. Ale už je veľký, vie, že sa nemôže stláčať hocikedy, len keď naozaj potrebujú vystúpiť.

A konečne to prichádza! Mamina prosba, nadšenie dieťaťa ale aj úplná koncentrácia – ide predsa o dôležitú úlohu, ide o pomoc mame. Už už sa prštekom načahuje po tlačítku (ešte si v duchu opakuje – 1x zelený pre dvere, 2x čierny pre kočík..) zrazu však cudzia ruka chytá tú jeho, odstrkuje ho, čosi mu rozpráva (“Nenene, na to nešahej, to nesmíš!”) a veľmi prísne sa tvári. Koncentrácia je preč, nadšenie vystrieda preľaknutie, obracia sa k mame objať ju za nohu – kto je tá pani, prečo ma chytá? Prečo som nemohol stlačiť tlačítko? Ako ti teraz pomôžem vystúpiť??? A mama má veru čo robiť – ukľudniť dieťa prilepené na nohe a zároveň s ním vystúpiť z dverí, kým šofér nezatvorí, vybrať druhou rukou kočík, ešte pri tom čo najmenej zavadzať pristupujúcim.

Cítite v tom aj vy sklamanie a zmätok? Niekto vám vzal niečo, na čo sa celú cestu tešíte. A ešte k tomu úplne cudzí človek. Táto a jej podobné situácie sa mi poslednou dobou dejú na dennom poriadku. Na ihrisku, v obchode, v MHD, v čakárni u doktora. Niekto iný zakáže môjmu dieťaťu spraviť niečo, čo mu ja ako rodič dovolím, ba o čo ho dokonca prosím. Pretože viem, že to zvládne, verím mu, poznám ho.

Úplne chápem, že niektorí ľudia môžu mať s touto predstavou problém – že dieťa zvládne viac, než si my dospelí myslíme si mnohokrát ani nepripúšťajú. Samotný fakt, že mi niekto chce pomôcť, pričom efekt je presne opačný ma hnevá, no viac mi vadí jeho prevedenie. Naozaj netuším, kde berú iní ľudia právo rozhodovať o tom, čo moje dieťa smie, a hlavne prečo si dovoľujú ho chytať a odstrkovať.

Väčšinou sa dozvedám, že si mysleli, že ide stlačiť “len tak” a chceli mu v tom skrátka zabrániť. Haló, pane! Stojím vedľa neho! Som jeho matka! Nevidíte to, vážne? Obvykle sa snažím reagovať pokojne no s jednoznačným signálom, že nestojím o rady a pomoc. Ak je dosť času, snažím sa podporiť Tobiasa, aby mi predsa otvoril, no už vopred viem, že je to márne. Zľakol sa, a tento strach v ňom podvedome pretrvá. Myslíte si, že ide o malichernosť, no už sa mi stalo, že keď som ho po podobnom zážitku poprosila o pomoc, buď sa úplne zdráhal alebo sa ešte aj od tlačítok na mňa obracal s otázkou, naozaj môžem stlačiť? Áno, zlatko, prosím ťa. No nemôže byť ani reč o nadšení, koncentrácii, hrdosti na samého seba.

S týmto úzko súvisí pocit, že veľa dospelých si ani len neuvedomí, že aj deti majú osobný priestor a nemajú právo doň zasahovať. Najmä ak ide o úplne neznáme dieťa. Nie vždy musí pritom ísť o zásah negatívny ako vo vyššie uvedenom príklade. Aj také obyčajné pohladenie po hlave náhodným okoloidúcim môže byť niečím, čo dieťa vyvedie z koncentrácie alebo čoho sa dokonca zľakne.

Nie je zvláštne, že viac rešpektu sa prejavuje voči psom než voči deťom? Pri psoch je bežné sa aspoň spýtať, či ho môžu pohladkať, deti však hladkajú akosi mimovoľne a bez dovolenia. Akoby dieťa nemalo svoj osobný priestor, svoje hranice, za ktoré sa samo rozhodne niekoho vpustiť či nie.

Môj starší syn je a odjakživa bol citlivejší introvert. Ani ako bábätko sa na cudzích ľudí neusmieval, pokiaľ mu niekto nebol vyslovene sympatický. Dodnes je voči nim zdržanlivejší – nevedie s ľuďmi čo nepozná small talk, nerecituje básničky na požiadanie. ( Vo Švédsku tento problém nemal, tam sa ľudia len tak do small talkov nepúšťajú ;)) Nerozumiem, prečo to ľudia nevedia rešpektovať? Prečo sú nástojčiví, odsudzujúci či vševedkovia, čo vidia deťom do hlavy. “No jo, ty si se mnou nechceš povídat, ty máš asi nějakou zlou náladu, viď?” Nechápte ma zle, snažím sa ho učiť aspoň zdvorilostnej odpovedi, no nie za každú cenu.

Často premýšľam, že si zaobstarám pre Tobiho doplnok podobný tričkám pre tehotné ženy (dotýkanie sa bruška tehotnej cudzími ľuďmi je kapitola sama o sebe), kde bude napísané napríklad: “Nechytať, hryziem!”. Alebo bude stačiť tričko od Koláčovej, ktoré však nerieši problém (ne)dotýkania sa. Možno by sa bodlo rozšírenie kolekcie.

Vysielam teda zatiaľ aspoň signál pre všetkých, čo sa vehementne a s dobrým úmyslom chytajú cudzích detí – prosím, nerobte to. Deti sú tiež ľudia. Rešpektujte ich.

3 thoughts on “Nechytať, hryziem!

  1. suhlas, suhlas, suhlas. Taktiez si to vsimam a stava sa to. Samozrejme som plná múdrych odpovedí, ked už sme doma, niekedy v tej situácii som sama zaskočená, že si malého len pritisnem, a v daný moment to neriešim. V Portugalsku to je ešte horšie než tu, tam sme šli s kočíkom a babky aj dedovia v obchode, si ho kľudne hladili po hlavičke!!! Je milé, že im príde roztomilý, a prejavujú istý druh náklonnosti, ale páčilo by sa aj im, keby ich okoloidúci ľudia hladili po hlave len tak..?

    Môj Leo je presne ako Tobi introvert, na ľudí sa neusmieva, nekomunikuje, kým on sám uzná za vhodné, že chce.. (ved si videla na hodine spievankovo.. :D) A ja už viem, že ho nebudem prehovárať “pozdrav sa”, “zamávaj”, “poďakuj”…neurobí to. Je to jeho povaha, a snažím sa to rešpektovať, nachádzať k nemu cestu.

    A sú situácie, keď vidím, že sa cíti bezpečne, ľudí či deti si obľúbil a komunikuje, aj poďakuje, poprosí, odzraví aj zamáva…nemusí ho nikto upozorňovať.

    S tým očakávaním, že mnohokrát podceňujeme, čo už deti dokážu, to je tiež veľká pravda. Robím to ale aj ja sama, a stále sa snažím ponaučiť.

    Supr spísané!

    Liked by 1 person

    • Aj mne niekedy zostane rozum stat a nestihnem zareagovat v danu chvilu,no aspon dodatocne sa mu snazim vysvetlit,ze si takych ludi nemusi vsimat a reagovat na nich.Mozno aj to hovorenie “nie”,ked ho niekto chyta by som ho mohla skusit naucit.K tomu PT-mam podobnu skusenost,ked mal 11m a boli sme na dovolenke v Turecku.Tam si ho kazdy chcel brat na kolena,steklit a inak komunikovat a Tobi reagoval po cely cas len na jedineho,nenasilneho a mileho casnika.Ostatni vsak zostali zarazeni nereakciou a davali mu to casto aj najavo,co mi prislo uz uplne scestne-davat najavo sklamanie z nenaplneneho ocakavania tak malemu dietatu..

      Like

      • ..no…a téma šteklenie, to je na ďalší článok…nemám to rada na seba a už vôbec nie, keď sa tak niekto snaží násilne rozveseliť, či rozosmiať malého…ja na ňom vidím po chvíli že už kričí stačí ale stále sa smeje, lebo ho to šteklí samozrejme, ale už to nechce… toto robí jeho opatrovateľka a budem jej musieť dáko jemne vysvetliť, že si to neprajem. Ona chce prelomiť lady s ním.. ale takto ee teda

        Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s